Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu Hlavné menu 6

Slávni rodáci

Venant Ceizel (1837 -1881)

Czeizel vo veku 50 rokovVENANT CZEIZEL

Pravniansky rodák, kňaz, mecenáš umenia a kultúry, zakladateľ výchovných a podporných spolkov a inštitúcií v krajine, zakladateľ a donátor VENANTINA – detskej opatrovne /materská škola/ a dievčenskej školy v Nitrianskom Pravne. Za zásluhy o rodnú obec mu predstavenstvo udeľuje Diplom čestného občana mesta so všetkými z toho vyplývajúcimi právami a privilégiami. Narodil sa v roku 1837, pripomíname si teda 180. výročie jeho narodenia.

Czeizel /v matrike Czaizell/ Venantius, kňaz szekesfehervárskej diecézy /Szekesfehervar = Stoličný Belehrad/. Narodil sa 2.apríla 1837, pochádzal zo živnostenskej rodiny. Jeho rodičmi boli Jozef a Anna Czeizel. Elementárnu školu navštevoval v Nemeckom Pravne. 
Prvú a druhú triedu gymnázia skončil v rokoch 1848/49 a 49/50 v Prievidzi, tretiu až piatu triedu potom v rokoch 1850- 53 v Banskej Bystrici. Po ukončení VI. triedy  na nitrianskom gymnáziu ho nitriansky biskup Imrich Palugyai /gy = ď/ prijal medzi seminaristov diecézy. Dva ročníky filozofie vyštudoval na nitrianskom biskupskom lýceu, teológiu študoval v troch diecézach na štyroch miestach. Príčiny, pre ktoré menil diecézy, neboli podstatného rázu. Totiž ak sa vážnemu, trochu vznetlivému mladíkovi nepozdávalo jednanie niektorého predstaveného alebo doberanie svojich druhov – spolužiakov, na konci školského roka vystúpil z diecézy a žiadal o prijatie inde. Tak sa stalo, že keď ukončil I.ročník teológie v Nitre, 25.septembra 1857 si vyžiadal vysvedčenie a prestúpil do banskobystrickej diecézy. Tu, ako aj v Nitre, dosahoval vynikajúci prospech, preto ho 11.septembra 1858 banskobystrický biskup Štefan Moyzes posiela do Pázmánea /Pázmáneum/, aby v štúdiu teológie pokračoval na viedenskej univerzite. Štvrtý ročník teológie ukončil opäť v Banskej Bystrici. V júli 1860  opúšťa Bystricu a odchádza do Budapešti, kde na radu svojho známeho žiada o prijatie do szekesfehervárskeho seminára. Ako hotový teológ študuje mravovedu a špeciálnu dogmatiku. Na konci I. semestra má z oboch predmetov výbornú známku a biskup Imrich Farkas ho 21.3.1861 vysväcuje za kňaza.    

Czeizel ako mladý kňazAko kaplán pôsobí Venant Czeizel na viacerých miestach: Etyek /ty = ť/, Vörösvár, Ráckeve, Adony /ny = ň/, Bodajk, Szekesfehervár – fara horné mesto, - fara vnútorné mesto. Pre jeho um, nadanie a pracovitosť mu biskup udelil titul čestného konzistoriálneho notára. Ako pomocník riadnemu notárovi získava veľa cenných skúseností a súčasne slúži aj cirkvi. Kým jeho dovtedajší ročný plat činil len 100 forintov, teraz mal ročne 500-600 forintov. Nielen že mal prostriedky na všetko nutné a užitočné, pre svoj skromný život mohol z usporených peňazí v rokoch 1869 a 1871 podniknúť dve veľké zahraničné študijné cesty. Na prvej navštívil Rijeku, Benátky, Veronu, Trentino, Innsbruck, Mníchov, Salzburg a Linz. Zážitky a skúsenosti z tejto cesty uverejnil v časopise Slobodná cirkev /Szabad Egyház/ pod titulom „Cestopisné poznámky a Cestopisy“. V roku 1871 cestoval po Nemecku, navštívil: Breslau /dnešný Wroclav/, Berlín, Magdeburg, Braunschweig, Hannover, Brémy, Hamburg, Wartburg, Weimar, Halle, Drážďany, Prahu a Brno.     

V auguste 1872 dostáva prvé miesto administrátora - správcu farnosti Törökbálint, o niečo neskôr odchádza späť do mesta Székesfehervár ako kaplán, kde ho za úspešnú činnosť na poli cirkevnom a spoločenskom obklopuje úcta spolubratov a verejnosti. Začiatkom apríla 1873 nastupuje ako zástupca za chorého kňaza do obce Soskut /Šoškút/, ktorej patrónom bola szekesfehervárska fara. Po úmrtí správcu koncom toho istého mesiaca ostáva Czeizel v obci naďalej a dňa 7.júna dostáva prezenciu /menovanie/, v ktorej veľkoprepošt Ignác Nyirák píše: „Dotáciu v Šoškúte dávame doterajšiemu administrátorovi Venantiovi Czeizelovi, ktorý vyniká bezúhonným životom, zriedkavou zbehlosťou v práci duchovného a inými výbornými vlastnosťami.“

Šoškút, ležiaci juhozápadne od Budapešti, bol v tom čase čisto slovenská obec. Jeho rímskokatolícke obyvateľstvo tvorilo so slovenskou obcou Pusztazámor jednu faru a žilo tam 2700 duší. Hlavným zdrojom príjmov kňaza v tejto obci bolo poľnohospodárstvo. Mal 62 katastrálnych jutár ornej pôdy a 36 jutár pasienkov. Svojmu priateľovi píše: „.....ak za 10 rokov len dvakrát je bohatá úroda, aj pri ročných výdavkoch 1000 forintov sa dá vyžiť, ak je úroda viackrát bohatšia, ostane aj nadbytok....“ Spomenul však aj to, že by mohol mať príjmy od veriacich z titulu služieb a cirkevnej dane, keby však toto všetko nezostalo len na papieri..... Veriaci boli povinní dávať fare aj hmotné dávky. V januári 1880 žiadali notár a richtár obce biskupa o povolenie vykúpiť sa z týchto záväzkov voči farárovi peňažnou sumou. Czeizel žiadal 800 forintov ročne v 4 splátkach ako aj 40 plnometrov dreva. Na výsledky jeho hospodárenia nebolo treba dlho čakať. Za jeho pôsobenia bola postavená nová fara s ústredným kúrením /1885/, záhradu a dvor dal na vlastné náklady obohnať novým, ozdobne kovaným železným plotom.     

Fara, ktorú postavil v meste Soskút /Maďarsko/

Czeizelovu činnosť duchovného charakterizovala horlivosť v apoštoláte, zmysel pre poriadok a čistotu. Na začiatku svojho pôsobenia mal jazykové ťažkosti ale postupne sa naučil a plynule hovoril jazykom svojich veriacich.Bol si vedomý svojich povinností, bol verným a mimoriadne obľúbeným pastierom svojich veriacich. Veľa vykonal pre rozkvet náboženského a spoločenského života ako aj v šírení vzdelanosti. Stopy jeho požehnanej činnosti bolo možno v Šoškúte sledovať aj po dlhých desaťročiach. Kostol, fara, škola, cintorín, ulice dokazujú, koľko pracoval a nakoľko vedel prebudiť vo svojich veriacich obetavosť vo vonkajších prejavoch úcty Stvoriteľovi. Počas jeho pôsobenia dostal kostol úplne nové vybavenie, zaobstaral nové hodnotné ornáty, dal vystavať svätý hrob a renovoval organ. Zaobstaral vežové hodiny a stav cirkevnej základiny počas jeho pôsobenia vzrástol z 2500 forintov na 11 000.    

Tamojšia ľudová škola zaznamenala za jeho pôsobenia rozkvet. Na jeho naliehanie sa rozšíril počet tried, otvorená bola „detská opatrovňa“ /vtedajšia podoba dnešnej materskej školy/. Plat učiteľov bol zvýšený a práca bola systematickejšia. Učiteľ - kantor bol oslobodený od povinností kostolníka a zvonára, na miesto ktorého bola prijatá osoba so slušným platom. Aj cintorín bol usporiadaný, obohnaný kamenným múrom, opatrený železnou bránou, uprostred cintorína bola v roku 1889 postavená pekne vyzdobená kaplnka. Taktiež ulice a chotár obce Šoškút zdobia kríže a sochy, umelecky vytesané z kameňa ktorý sa tu ťaží.

Dôsledkom častého styku s veriacimi bolo, že každého volal a poznal po mene. Czeizel ako človek mal skalopevný charakter a bol neoblomným. Pod jeho zovňajškom, vynucujúcim úctu sa skrývalo ušľachtilé vnútro. Vysoká chudá postava, tmavšia pleť a čierne vlasy boli v úplnom súlade s vážnosťou jeho charakteru, zdedeného po rodičoch. Jeho uzavretá a zdržanlivá povaha v prvom okamihu nebudila dôveru, ale pred dobrými ľuďmi sa čoskoro uvoľnil. Vtedy sa jeho srdce otvorilo, prejavila sa jeho dobrota, láska k ľuďom a vysvitlo, že je veľmi sčítaný a neobyčajne vzdelaný človek. Popri rozsiahlej činnosti si  našiel čas aj na to, aby sa sám vzdelával. Veľkú starostlivosť venoval poľnohospodárstvu a statok patriaci fare spravoval s chuťou a ozajstnou odbornosťou. Je možné konštatovať, že vytvoril vzorové hospodárstvo. Svoje príjmy sústavne zvyšoval jednoduchým životným štýlom a cieľavedomým hospodárením. Usporené peniaze vynaložil v prospech ľudí, na slávu Boha ako aj na podporu vedy  a umenia. Zúčastňoval sa aj spravovania obecných a župných záležitostí.
 

DONÁTOR A MECÉN VENANT CZEIZEL
(druhá časť)

Czeizelova cenná knižnica, majstrovské diala a práce známych maliarov, ktoré vlastnil, svedčili o tom, že veda, literatúra a umenie mali v jeho osobe veľkého mecenáša. Bol významným podporovateľom kultúrnych snáh. Podľa svojich finančných možností prispieval výchovným a podporným spolkom a inštitúciám mládeže. V roku 1861 sa stal zakladajúcim členom Spolku sv. Štefana. V školskom roku 1867/68 daroval pre prírodopisný kabinet gymnázia v Szekesfehervári 60 rôznych vzácnych minerálov. 28.septembra 1880 venoval 1000 forintov na základinu detskej opatrovne pod vedením rádových sestier, ktorá mala byť postavená v Nemeckom Pravne. V školskom roku 1881/82 sa stal zakladajúcim členom Alumnea /Alumneum – podporný spolok pri prievidzskom nižšom rímskokatolíckom gymnáziu/. 27. mája 1890 dal ďalších 1000 forintov zlatej renty na omše, ktoré mali byť slúžené v kaplnke Venantina v Nemeckom Pravne.

6. augusta 1890 poslal banskobystrickej stoličnej kapitule spravovať 9 zlatých rent v hodnote 5400 forintov a 11 žrebov /zrejme sa jednalo o cenné papiere/ na maľované okná nového farského kostola, ktorý má byť postavený v Nemeckom Pravne. Jeho závet zo dňa 15.augusta 1890 nie je ničím iným, ako odkazom hnuteľného a nehnuteľného majetku na dobročinné účely. Prispel na reedíciu modlitebnej knižky Andreja Brestyanského. Strieborný kalich daroval kostolu v Šoškúte, kňazom prítomným na jeho pohrebe odkázal po jednom kráľovsko-cisárskom zlate. Jeho meno však zvečnili dve jeho diela: chudobinec Venantinum v obci Šoškút a elementárna dievčenská škola a detská opatrovňa nesúca taktiež meno Venantinum v Nemeckom Pravne.

PRIEBEH ZALOŽENIA VENANTÍNA V NEMECKOM PRAVNE V srdci tohto vlastenca žila veľká túžba, aby bola v jeho milovanej rodnej obci výchova mládeže, hlavne však výchova a výuka dievčat, na silnejšom morálnom základe, aby sa z dievčat Pravna stali dobré vlastenky, počestné a vzdelané matky. Len tak mohol dúfať, že pobožnosť zdedená po predkoch neochabne, ale bude stále silnejšia. Vtedajší pravniansky duchovný Jozef Vohlland v roku 1878 na zasadaní školskej stolice nadhodil, že pomery v miestnej dievčenskej škole, kde sú nedostatky disciplinárne a študijné, by sa zlepšili len vtedy, ak by obec poverila vedením učiteľky - radové sestry. Nápad sa stretol so všeobecným súhlasom. Vohlland predstavil úspešnú a všeobecne známu činnosť učiteliek – sestier Vincentiek a presvedčivými argumentami dokazoval, že dievčatá dostanú mravnú, náboženskú a vlasteneckú výchovu. Jeho slová tak zapôsobili, že predstavenstvo obce ho poverilo, aby sa obrátil na banskobystrického biskupa Arnolda Ipolyiho, so žiadosťou o rehoľné sestry učiteľky.

Biskup dostal od predstaveného spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vindenta de Paul prísľub, že už v roku 1880 môže poslať do Nemeckého Pravna tri rehoľné sestry, ktoré by začali vyučovanie v školskom roku 1881/82. Predstavenstvo však muselo vyriešiť situáciu, kde umiestniť sestry. Po dlhom uvažovaní sa dohodli, že obecnú kúriu tzv. „Edelhaus“, kde sídli doterajšia dievčenská škola, treba prestavať na kláštor spojený so školou. Predstavenstvo dúfalo, že potrebné peniaze získajú od dobrodincov. Touto úlohou bol poverený farár Jozef Vohlland. Okrem iných sa s prosbou obrátil aj na farára Venantia Czeizela, ktorý – dobre poznajúc budovu obecnej kúrie – odpísal Vohllandovi, že v tom dome by možno mohli byť umiestnení žandári, ale nie nová moderná škola a teda že na prestavbu nič nedá. Odôvodnil to tým, že budova nie je vyhovujúca, izby sú male a nedajú sa rozšíriť na triedy a ubytovanie sestier musí byť blízko kostola. Jeho úvahy potvrdili neskoršie udalosti. Do Pravna pricestovala predstavená banskobystrických sestier, aby si prezrela starú obecnú kúriu, vyhliadnutú na ubytovanie. Po jej dôkladnej obhliadke pokladala budovu pre jej polohu a dispozície za nevyhovujúcu pre vyššie spomenutý účel. / zápisnica zo zasadanie školskej stolice 7.9.1880 /

Po odpovedi Vohllandovi sa začal Czeizel otázkou náboženskej a morálnej výchovy dievčat v Pravne zaoberať. Uvažoval, že ak chce obec dať výchove pevnejší základ, je potrebné zriadiť už detskú opatrovňu pod vedením rádových sestier. Aby tomu napomohol, založil v banskobystrickej kapitule 28.9.1880 základinu 1000 forintov na stavbu takéhoto zariadenia. Vyhradil si, aby suma prinášala úroky, kým bude ústav v štádiu zakladania. Až po roku uvažovania, v novembri 1881 v dopise Vohllandovi urobil nasledujúcu ponuku: Prehlásil, že dá 4000 forintov na výstavbu opatrovne a dievčenskej školy v Pravne, ak: 1. obec pre tento účel prepustí majer „Meierhof“ spolu so záhradou, 2. ak obec poskytne stavebný materiál, 3. ak by suma 4000 nestačila, obec prispeje aj peniazmi, 4. plán budovy zašlú na schválenie biskupovi, 5. budova a pozemok prejdu do vlastníctva cirkvi a to bude zapísané aj do pozemkovej knihy,
6. predmety v škole budú vyučovať v maďarčine, 7. priečelie ústavu bude zdobiť nápis Venantinum.

Czeizel požiadal Vohllanda, aby predložil túto ponuku obecnej rade, so zamlčaním jeho mena. Ak by bola ponuka prijatá, problém so školou by bol vyriešený. Začala sa zdĺhavá debata, ktorá trvala od 5.1. do 13.1. 1882. Ponuka 4000 forintov vyvolala uznanie verejnosti, ale napriek tomu sa radní nedokázali dohodnúť, lebo prepočítali, že obec by musela dať na výstavbu minimálne ďalších 4000. O prepustení majera nechceli ani počuť. Miestny farár opätovne opakoval svoju výzvu a pripomínal, že zastupiteľstvo sa už niekoľkokrát rozhodlo zveriť výchovu dievčat do rúk rádových sestier. Vohlland, aby zabezpečil prijatie svojho návrhu, prehlásil: „Ak nepríjmeme ponuku 4000 forintov, môže sa stať, že Prievidza, ktorá má tiež v úmysle stavať cirkevnú školu, by s vďakou prijala vyššie spomenutú ponuku, keby sa na ňu dobrodinec obrátil, čo by bolo pre Pravno veľkou potupou a hanbou.“ Bol však sklamaný, lebo predstavenstvo prijalo návrh podnotára Jána Kocsnera a rozhodlo prijať uvedenú sumu, ale nie na výstavbu, ale ako základný kapitál, ktorý uložia na úroky. Keď jeho výška dosiahne 10 000 forintov, zaviažu sa postaviť primeranú školu a zabezpečiť uhradenie školských výdavkov a plat sestier. Czeizelovi o zasadnutí predstavenstva z 13.1.1882 podrobne referoval v a napísal mu aj, prečo úmyselne zamlčal bod 6., pretože si myslí, že vyučovanie náboženstva a čítanie Písma svätého môže prinášať dobré výsledky, len ak sa vyučuje v materinskom jazyku dieťaťa. Príčinou toho, prečo sa obec nevedela v tak dôležitej otázke rozhodnúť, bolo, že niektorí členovia rady od začiatku nepodporovali návrh, aby sa škola dostala do rúk sestier. Nahovorili zastupiteľstvu, že rád požaduje pre sestry prepychovú rezidenciu, neskôr sa pridali fámy, že vyučovanie nebude na úrovni, lebo mníšky dievčatá rozmaznávajú a privykajú na zaháľačstvo. Záležitosť cirkevnej školy stála tak zle, že nechceli ani ponúknutých 4000 forintov. Chcú vraj verejnú (obecnú) školu, na ktorú by mohli dostať aj štátnu podporu. Vzhľadom k tomu, že Czeizelov návrh nebol prijatý, sa touto otázkou ďalej nezaoberal.

Až po roku, 19.1. 1883 Vohlland prekvapil Czeizela radostnou správou: Obecné zastupiteľstvo rozhodlo prepustiť pozemok majera pre účely výstavby škôlky a školy, ak menovaný dobrodinec poskytne 4000 forintov sľúbených v predošlom roku. Czeizel odpovedal: „Svoju sekeru som zaťal do ohromného stromu, avšak jeho vyrúbanie nie je nemožné, len veľká vytrvalosť je potrebná.“

 

ČESTNÝ OBČAN VENANT CZEIZEL
(tretia časť)

Obecné zastupiteľstvo síce prisľúbilo pozemok na výstavbu školy, ale uplynulo vyše poldruha roka a svoj sľub nesplnilo. Farár Jozef Vohlland márne napomínal predstavenstvo obce a členov zastupiteľstva. Venantius Czeizel navštívil rodnú obec 27. júla 1884 pri príležitosti primičnej svätej omše svojho bratranca Antona Richtera a pri obede hovoril s banskobystrickým biskupom Arnoldom Ipolyim aj o plánoch stavať dievčenský ústav. Aj to bolo podnetom, že obecná rada konečne zvolala na 14. septembra 1884 v tejto záležitosti zasadanie. Czeizel zastával názor, že na výstavbu školy by bolo potrebné odkúpiť aj susedný dom /Jankala/, aby budova bola širšia a jej priečelie súmerné. S týmto argumentom obec nesúhlasila, ale Czeizelov bratranec Gabriel Czeizel, nitriansky kanonik, prisľúbil na kúpu uvedeného domu 700 forintov. Plán kúpy sa však nevydaril, a tak postavili školu tesne na hranici pozemku—bez dnešného pravého krídla. Úmyslom bolo, že po rokoch sa inému dobrodincovi podarí získať pozemok a školu dostavať, čo sa aj podarilo.

Dievčenská škola po prvej stavebnej fáze (bez pravej časti)
Dievčenská škola po prvej stavebnej fáze (bez pravej časti)

9. decembra 1884 Vohlland píše Czeizelovi o osude dievčenskej školy a o citeľnej strate, ktorá postihla obec. Nemecké Pravno totiž prehralo spor s grófom Jánom Pálffym o právo výčapu alkoholických nápojov. Aby obec zachovala aspoň navonok zdanie, že toto právo si vyhradzuje, v jednej z prízemných miestností „Edelhausu“ dovolila predávať alkoholické nápoje bez možnosti ich konzumácie na mieste /zrejme sa jedná o rohovú kúriu vedľa súčasnej VÚB/. Pretože na poschodí tejto budovy bola stále dievčenská škola, netrvalo dlho a niekto sa u vrchnosti sťažoval, že v budove školy je krčma. Vrchný kráľovský školský inšpektor Gustáv Libertinyi nariadil 16. novembra školu zavrieť. Obec teda bola nútená zaobstarať iné miestnosti a dočasne prenajala dve veľké izby v súkromnom dome. Vohlland píše Czeizelovi, že situácia je vhodná na to, aby sa v nasledujúcom roku s výstavbou školy už začalo, keďže obec je pod tlakom okolností nútená problém riešiť, a snáď ochotnejšie príjme náklady so stavbou spojené. Žiadal Czeizela, aby už vopred deponovaných 2 000 forintov doplnil na konečných 4 000 tisíc a 1 000 forintov založených v Banskej Bystrici tiež pripojil k sume. Keď k tejto sume 5 000 priráta ešte 2 000 forintov zo zbierky v Pravne, obec by mala so stavbou začať. / Je nutné poznamenať, že podľa dostupných prameňov po spočítaní všetkých výloh, zaplatí Czeizel na školu viac než 15 000 forintov. To ale počas stavby ešte nikto, snáď ani on sám, nevedel. /

Venant Czeizel v odpovedi zdôraznil podmienky, ktoré musí obec splniť, a on peniaze pošle. Vyhlásil, že pošle aj viac, ale ústav sa bude stavať podľa jeho plánov. Predstavenstvo N. Pravna zvolalo zasadnutie na 5. marca 1885, na ktorom prijalo Czeizelovu ponuku s podmienkou, že obec prepustí Majerhof a so stavbou školy začne, ak miestna cirkevná obec prevezme mzdové náklady vo výške 210 forintov učiteľského platu ročne pre každú sestru a drevo na kúrenie. Na tom istom zasadnutí udeľujú predstavitelia N. Pravna Czeizelovi DIPLOM ČESTNÉHO OBČANA:

„My, dolupodpísaní predstavitelia privilegovaného mestečka Nemecké Pravno, volíme za čestného občana a udeľujeme všetky práva a privilégiá miestneho občana, farárovi obce Sóskút, dôstojnému pánovi Venantiovi Czeizelovi ako uznanie za jeho vlastenecké zásluhy, ktoré preukázal okrem iného tým, že dal na výstavbu detskej opatrovne a dievčenskej školy, ktoré budú pod vedením učiteliek – mníšok, najprv 4 000, a potom 3 500 forintov. Dané v Nemeckom Pravne, dňa 5. marca 1885.“

Pod pečať privilegovaného mestečka sa podpísali: richtár Ignatz Richter, farár Jozef Vohlland, hlavný notár Koloman Mecséry, členovia rady: Jozef Brestyenszky, Ignatz Leitmann, Johann Kotschner, Georg Steinhübl, Jozef Tenzer, Jozef Lotzka, členovia obecného zastupiteľstva: Štefan Steinhübl, Johann Tenzer, Eduard Richter, Anton Richter, Štefan Diera, Johan Bresztyenszky, Jozef Diera, Alex Diera, Ján Luprich, Benedikt Diera, Anton Zeisel, Jan Kocsner.

Na jar 1886 Czeizelov otec napísal synovi: „Ak sa spoliehaš na tunajších ľudí, tak v N. Pravne nikdy nová škola ani kláštor nebude….. neostáva iné, len aby si sa do toho dal sám.“ Tento list ho pohol natoľko, aby sa vstrede leta 1886 objavil v N. Pravne a osobne sa o všetkom informoval. Pomocou členov predstavenstva dal opäť zvolať obecné zastupiteľstvo, poďakoval za čestný titul a predniesol svoje plány. Počas tohto pobytu sa dohodol aj so staviteľmi Antonom Brestyenszkym a Ferdinandom Huszárom ohľadom výstavby. Menovaní cestovali za Czeizelom aj do Sóskutu, aby podpísali stavebné zmluvy, zosúladili stavebný plán, podľa ktorého mali stavať. Určilo sa priestorové situovanie (pôvodne mala škola stáť čelom k fare), dispozícia miestností a počet podlaží ako aj umiestnenie kaplnky v neogotickom slohu. 8. januára 1887 bola uzavretá stavebná zmluva a 18. apríla 1887 bol položený základný kameň stavby.
Roky 1887 a 1888 sa niesli v znamení vonkajších a vnútorných stavebných prác, ale Czeizel už myslel na zariadenie a výzdobu školy. V septembri 1888 bolo na priečelie budovy umiestnené 2,40 m vysoké Súsošie sv. Vincenta. Sám Czeizel niekoľkokrát navštívil N. Pravno, aby sa presvedčil o pokračovaní prác, kontroloval doručené zariadenie ako aj umelecké práce na stavbe. V dopise datovanom 26. novembra 1888 píšu stavitelia, že stavba je s Božou pomocou dokončená a môže sa začať zariaďovať. V roku 1889 namontovali umelecky kovaný železný plot pred školou, upravili okolie, zariadili kaplnku i triedy, ako aj izby pre sestry, kuchyňu a ostatné miestnosti. Trvalo však ďalší rok, kým začala budova skutočne slúžiť svojmu účelu.

Slávnostný príhovor ( kázeň ) - pri otvorení školy, r. 1890
Slávnostný príhovor ( kázeň ) - pri otvorení školy, r. 1890


Uvedenie prvých 4 rehoľných sestier do školy, ako aj samotné otvorenie ústavu, bolo pre okolie veľkou udalosťou. Veľprepošt František Berlicz z Banskej Bystrice oznámil Czeizelovi, ako aj pravnianskej fare, že bol biskupom poverený posvätiť novú školu a uviesť sestry do úradu. Táto veľká slávnosť sa udiala na Sviatok Anjelov strážnych, v dňoch 30. a 31. augusta 1890, za prítomnosti mnohých kňazov – rodákov, obyvateľov N. Pravna a okolia, ako aj chorého Venantia Czeizela, ktorého zdravotný stav ešte dovolil, aby sa ceremónie zúčastnil.

Slávnostné otvorenie dostavanej školy (pravé krídlo so zástavami)
Slávnostné otvorenie dostavanej školy (pravé krídlo so zástavami)

O priebehu stavby školy, ako aj o jej zariaďovaní, nás informuje veľké množstvo korešpondencie Venantia Czeizela s predstaviteľmi obce, cirkvi, s rodičmi, so stavebníkmi, dodávateľmi prác, ako aj s rádovými sestrami, ktoré v škole slúžili. Posledný list od Antona Richtera, ktorý jeho vôľu v N. Pravne – ako tunajší kaplán – vykonával, si Czeizel prečítal 3. septembra 1891. O niekoľko dní – 15. septembra 1891 doobeda o pol dvanástej – odišiel vo veku 54 rokov do kráľovstva večnej blaženosti. Pochovaný je v meste Sóskút.

Venant Czeizel pochádzal z Dlhej ulice, z domu, v ktorom mal pán Bleho neskoršie šusterskú dielňu – a rodine patril aj susedný dom využívaný ako hospodárska sypáreň, kde je teraz predajňa chovateľských potrieb. Na dome je krásna baroková práca – Reliéf svätej trojice. Rodina Czeizelová bola zámožná, kdesi v Legentli /dnešná Turčianska ulica/, mali vraj ešte dva ďalšie domy, ktoré rodičia predali, aby mohli synovi – kňazovi zabezpečiť v Maďarsku existenciu na úrovni. Venant mal dvoch súrodencov – brat Johann bol lekárnikom v Trenčíne a sestra Mária bola učiteľkou; obaja žili neskôr v N. Pravne.
Podrobnosti zo života Venantia Czeizela, ako aj detailný opis postupu stavby dievčenskej školy, niekoľko fotografii a dokumentov sa zachovalo v spise, ktorý spracoval Mudr. Ernest Paldauf. Na 89 stranách formátu A4 písaných strojom, popisuje najmenšie detaily, ako aj korešpondenciu Venanta Czeizela, účty, pokyny, uskutočnené plány, spory, ako aj ostatné okolnosti, ktoré priamo súviseli s uvedenými udalosťami. Materiál z jeho pozostalostí sa nachádza v obecnom archíve.

spracoval
Mgr. Andrej Richter

články vyšli v Pravnianskych zvestiach
5/2017, 6/2017 a 1/2018


 


Predpoveď počasia

dnes je: 23.4.2018

meniny má: Vojtech

Boli ste na Silvestra na námestí?
 
 
40%

 
 
 
60%

 
Počet hlasujúcich: 86

Za obsah zodpovedá
Obec Nitrianske Pravno

webygroup
ÚvodÚvodná stránka